LEGIOVLAK 2017 - prichádza na Slovensko


LEGIOVLAK 2017 - prichádza na Slovensko

Jedinečný projekt Legiovlak 2017, organizovaný pod záštitou MO SR, Železníc Slovenskej republiky, Československej obce legionárskej, nadácie M.R.Štefánika a nadačného fondu Légie 100, zavíta v najbližších dňoch na takmer dva mesiace na Slovensko.

Expozícia Légiovlaku je určená pre odbornú i laickú verejnosť všetkých vekových kategórií, pamätníkov a ich potomkov, ale predovšetkým deti a mládež. Súčasťou výstavy je aj množstvo dobových dokumentov a artefaktov. Posádka vlaku v dobových uniformách sprevádza návštevníkov vlakom s odborným výkladom a vie pomôcť aj s dohľadaním predka – legionára.
Unikátny Légiovlak je vernou replikou legionárskeho vlaku – ešalónu z obdobia rokov 1918–1920. Vlak je súčasťou projektu Legie 100, ktorý sa začal v 2014 pri príležitosti 100. výročia začiatkov boja československých légií za samostatný štát. 

Cieľom je pripomenúť pamiatku československých legionárov v Rusku, o činnosti ktorých sa môžete dočítať v štúdiách Vojenského historického ústavu, z ktorých malý citát uvádzame tu:

Česko-slovenská národná rada v Paríži si v roku 1916 stanovila za svoj hlavný cieľ vytvoriť československé dobrovoľnícke vojsko, ktoré by na frontoch svetovej vojny bojovalo za národnú slobodu. Veľké možnosti sa pritom rysovali hlavne v Rusku, kde žili početné kolónie krajanov a kde boli aj desaťtisíce rakúsko-uhorských vojnových zajatcov. V týchto táboroch bolo okolo 200 000 – 250 000 zajatcov českej a slovenskej národnosti, z toho bolo Slovákov približne 30 000.
V rámci ruskej armády síce už v roku 1914 pôsobila Česká družina, no jej členmi sa mohli stať výlučne ruskí občania.
29. augusta 1916 Štefánik, ktorý krátko predtým pricestoval do cárskeho impéria, sformuloval stručný program zahraničného odboja v Rusku. Situácia sa ďalej zmenila po páde cárskeho režimu v Rusku, čo prinieslo aj v riešení situácie českých a slovenských zajatcov kvalitatívne i kvantitatívne novú situáciu.
Februárová revolúcia v Rusku v roku 1917 síce priniesla niektoré demokratické opatrenia v spoločnosti, no na druhej strane sa začal takisto prejavovať vzrastajúci odpor radových ruských vojakov k predlžujúcej sa vojne. Evidentne sa to prejavilo už počas príprav poslednej a neúspešnej Kerenského ofenzívy ruských armád proti vojskám centrálnych mocností v lete 1917.
Československá brigáda, aj keď ešte nie celkom sformovaná, podala ruskému veleniu žiadosť o nasadenie na front. Po súhlase ruského velenia bola československá brigáda začlenená do 49. armádneho zboru 11. ruskej armády v oblasti Zborova, severozápadne od Tarnopola.
Útok československej brigády pri Zborove sa začal 2. júla 1917. Front sa podarilo prelomiť a len únava a neochota susedných ruských jednotiek a váhavosť ich velenia spôsobili, že úspech nebol ďalej využitý. Straty brigády boli okolo 185 padlých a 800 ranených.
Úspech v zborovskej bitke výrazne prispel k zmene postoja ruskej dočasnej vlády k už existujúcim čs. vojenským jednotkám a k formovaniu ďalších. Na získanie čo najväčšieho množstva zajatcov – Slovákov vyvinuli veľkú iniciatívu najmä Ivan Markovič, Vladimír Hurban, Janko Jesenský, Ján Janček ml., Jozef Gregor Tajovský a ďalší.
Takto sa po zborovskej bitke okolo konštituovanej 1. čs. divízie začal postupne vytvárať armádny zbor, ktorý mal približne 40 000 príslušníkov. Na rozdiel od českej družiny, ktorá bola súčasťou ruskej armády, bol armádny zbor skutočným československým vojskom.
Avšak v čase, keď sa dokončievalo jeho formovanie, prebiehal v Rusku búrlivý revolučný vývoj, pričom ruská armáda bola v rozklade.
Boľševická revolúcia začiatkom novembra 1917 zvrhla dočasnú vládu. Boľševici po uchopení moci nemienili pokračovať vo vojne. Čs. vojsko v Rusku, ktoré vzniklo preto, aby na frontoch „veľkej“ vojny vybojovalo samostatný československý štát, tu v prípade mieru nenachádzalo uplatnenie.
Na Ukrajine postupovali nemecké jednotky a čs. vojakom v prípade zajatia hrozil osud dezertérov z rakúsko-uhorskej armády – poprava. Tomáš Garrigue Masaryk vyhlásil 7. februára 1918 čs. armádny zbor za súčasť čs. vojska vo Francúzsku a dal príkaz, aby sa pripravil na odchod do tejto krajiny cez Sibír a Vladivostok.
V dňoch 8. – 14. marca zvádzali čs. jednotky (5., 7. a 4. pluk) tvrdé ústupové boje s nemeckou 91. divíziou o železničný uzol Bachmač. Do bojov pri Bachmači výrazne zasiahli aj Slováci sústredení v 7. československom streleckom pluku „Tatranskom“.
Spomínaný 7. československý strelecký pluk „Tatranský“ vznikol už 25. júna 1917. Sformoval sa do konca decembra 1917 a bol zaradený do 2. čs. streleckej divízie. Po bitke pri Bachmači sa táto jednotka zúčastnila bojov pri Marjinsku, Novonikolajevsku, Irkutsku, Čeljabinsku, Tomsku a Krasnojarsku.
V priebehu roku 1918 vstúpilo do čs. légií v Rusku ďalších 3394 Slovákov a v Irkutsku bol koncom roka zriadený Výchovný tábor pre Slovákov.
Emil Geryk, ktorý bol 1. januára 1920 povýšený do hodnosti podplukovníka, patril medzi špičku dôstojníkov slovenskej národnosti v ruských légiách. Bol to práve tento dôstojník, ktorý od 15. júla 1918 organizoval výstavbu 12. čs. streleckého pluku „generála M. R. Štefánika“.
Situácia čs. légií na Sibíri v druhej polovici roku 1918 bola mimoriadne komplikovaná. Légie sa zaplietli do ruskej občianskej vojny a úlohy, ktoré boli na ne kladené presahovali možnosti približne 60 000 zboru. V januári 1919 preto Štefánik z Ruska odcestoval a po návrate do Paríža vynakladal maximálne úsilie, aby urýchlil presun čs. légií z Ruska do vlasti.
Počas existencie čs. légií v Rusku ich radami prešlo približne 71 000 dobrovoľníkov, z toho približne 6000 Slovákov. Straty českých a slovenských legionárov Rusku predstavovali 3652 padlých a 739 nezvestných. 
 



Autor: OOd NGŠ a VHÚ , Foto: Legiovlak 2017 - Dátum: 31.07.2017
Čítanosť: 10219
Verzia pre tlač

Skočiť na menu